V chráme svätého Charbela v meste Annaya sa nachádza bohatá dokumentácia o vyše šesťtisíc zázračných uzdraveniach. Iste je to však len malá časť zázračných znamení , ktoré sa stali na príhovor svätého pustov-níka z Libanonu. Desať percent z nich sa týka nepokrstených, moslimov, drúzov a tak isto vyznávačov iných náboženstiev. Vybrali sme niekoľko z nich.

 

Uzdravenia z posledných rokov
V jeseni roku 2004 päťdesiatštyriročná Francúzka Bernadetta Maria Helena Vernamatová z mesta Orange sa vybrala na púť do Libanonu k hrobu svätého Charbela. Žena mala zhubnú rakovinu prsníkov a žalúdka. Po prijatí sviatosti zmierenia a Eucharistie sa pri hrobe svätého Charbela pomodlila celý ruženec. Vyšetrenie, ktorému sa podrobila po návrate domov, preukázalo úplné uzdravenie.
George Younan je americký kardiológ. Roku 2004 sa mu v ušiach objavil zvláštny šum a bolesti hlavy. Ukázalo sa, že to bolo spôsobené upchávaním hlavnej tepny, ktorá krvou zásobuje mozog. Bola nutná operácia, ktorá však bola veľmi riskantná a mužovi hrozilo ochrnutie alebo dokonca smrť. Napriek tomu sa George rozhodol pre zákrok. Keď sa dozvedel termín operácie, jeho žena sa začala vrúcne modliť k svätému Charbelovi a prosila ho o príhovor u Boha, aby sa jej manžel uzdravil. Nasledujúci deň sa George cítil výborne a prestali všetky jeho bolesti. Lekárske vyšetrenia ukázali, že tepna sa nevysvetliteľným spôsobom vrátila do normálneho stavu.
Libanončanka Malake Michel Malek sa narodila roku 1950 so znetvorenými nohami. Mohla sa pohybovať len pomocou bariel a špeciálneho ortopedického zariadenia. Niekoľkonásobné operácie boli neúspešné. Roku 2004 Malake strávila tri dni v kláštore v Annayi pri hrobe svätého Charbela, kde sa postila a modlila za svoje uzdravenie. Hneď po návrate domov bola uzdravená, jej nohy sú normálne. Žena okamžite vycestovala späť k hrobu svätého Charbela, aby sa poďakovala za svoje zázračné uzdravenie.
Roku 1992 švédske a britské noviny, medzi nimi i The Guardian, informovali o pätnásťročnej Samire Hannach, ktorej sa zjavil svätý Charbel u nej doma neďaleko Štokholmu. Odvtedy z portrétu svätého Charbela, ktorý má Samira vo svojej izbe, vyteká zvláštny olej, ktorý má liečivé účinky.

​

Každý mesiac bude rana krvácať

Začiatkom januára 1993 Nouhad Al-Chami, päťdesiatdeväťročná Libanončanka, matka dvanástich detí, úplne ochrnula na ľavú stranu. Jej stav navyše komplikovalo upchatie krčnej tepny. Nouhad mohla jesť a rozprávať len s čoraz väčšími ťažkosťami. Podľa názorov lekárov bolo možné ešte skúsiť operáciu, ale šance na úspech boli minimálne. Manžel a deti vložili svoje nádeje už len do Boha. Najstarší syn chorej matky, Saad, sa vybral na púť do neďalekého kláštora v Annayi, kde sa nachádza hrob svätého Charbela, a tu na jeho príhovor prosil za uzdravenie svojej matky. Po návrate domov jej natrel krk tekutinou, ktorá vyteká zo svätcovho tela. Žena veľmi trpela a modlila sa k Panne Márii i k svätému Charbelovi o skorú smrť. Najbližšiu noc mala zvláštny sen. Snívalo sa jej, že pri jej lôžku sa objavil svätý Charbel ešte s jedným rehoľníkom a povedal jej, že jej prišiel zoperovať krk. Chorá spočiatku nesúhlasila, ale napokon uverila mníchovým argumentom, že len vtedy ozdravie, keď sa dá operovať. „Ako ma môžu operovať, keď nemajú chirurgické nástroje ani anestetické prostriedky?”, pýtala sa sama seba, chvejúc sa od strachu. O chvíľu zacítila na krku rehoľníkove ruky a prenikla ju veľká bolesť, ale nemohla sa brániť ani kričať. Keď sa operácia skončila, priblížil sa druhý rehoľník, pomohol jej sadnúť si, upravil vankúš a podal jej pohár vody. Povedala mu, že má ochrnutý aj jazyk a nemôže piť bez slamky. Rehoľník ju ubezpečil, že už je zdravá a už môže sama jesť, piť, chodiť a aj pracovať. Potom obaja rehoľníci zmizli v tajomnom svetle. Keď sa sen skončil, Nouhad sa prebudila a s radosťou zistila, že jej ochrnutie úplne zmizlo. Sama vstala z postele a bez akýchkoľvek ťažkostí začala chodiť po izbe. Keď sa pozrela do zrkadla, zistila, že má na krku po oboch stranách dve jazvy, každú s dĺžkou 12 centimetrov, so švami, z ktorých viseli konce čiernych chirurgických nití. Krk i nočnú košeľu mala celú zakrvavenú. Keď sa prebudil jej manžel, začal kričať, lebo videl manželku zakrvavenú a s jazvami na krku prechádzať sa po izbe. Čo sa s ňou udialo, predsa bola ochrnutá a vôbec nemohla vstať z lôžka? A odkiaľ tá krv? Nouhad manžela upokojila a podrobne mu porozprávala o nočnej návšteve svätého Charbela, o operácii a o svojom úplnom uzdravení.Ešte v ten deň celá rodina Al-Chami odišla do kláštora v Annayi, aby predstavenému oznámili zázračné uzdravenie skrze svätého Charbela. Na druhý deň Nouhad navštívila nemocnicu v Bejrúte a stretla sa s lekármi, ktorí ju liečili. Môžeme si predstaviť ich údiv, keď po dôkladných vyšetreniach a odstránení stechov zistili, že z lekárskeho hľadiska sa jej úplné uzdravenie nedá vysvetliť a tak perfektne zašité rany ešte nevideli.Správa o zázračnom uzdravení Nouhad Al-Chami vyvolala veľký ohlas v masmédiách v celom Libanone. Do ich domu začali prúdiť davy zvedavcov. Miestny farár aj rodinný lekár im radili presťahovať sa do iného mesta. Jednej noci sa jej však vo sne znova zjavil svätý Charbel a povedal jej: „Operoval som ťa, aby sa ľudia obrátili, keď uvidia tvoje zázračné uzdravenie. Veľa ľudí sa odvrátilo od Boha, prestali sa modliť, pristupovať k sviatostiam a žijú tak, ako keby Boha nebolo. Prosím ťa, aby si chodila do kláštora v Annay na svätú omšu k aždý 22. deň v mesiaci. Na pamiatku tvojho uzdravenia až do konca života budú tvoje pooperačné rany každý 22. deň v mesiaci krvácať.”Odvtedy každý mesiac v deň svojho uzdravenia Nouhad prichádza do kláštora v Annayi a spolu s veľkým množstvom pútnikov sa zúčastňuje na svätej omši a ďakuje za svoje zázračné uzdravenie. Ešte treba pripomenúť iný zvláštny jav. Obraz svätého Charbela, ktorý má vo svojom dome, začal vylučovať voňavý olej, ktorý má také zloženie, aké sa v prírode nevyskytuje. Navyše v záhrade rodiny Al-Chami rástol veľký dub, ktorý – ako hovorí Nouhad – požehnal svätý Charbel, aby každý, kto sa napije čaju z vývaru jeho listov, bol uzdravený.

​

Uzdravenie Nadi

Roku 1996 bola v Libanone zázračne uzdravená tridsaťročná Naďa Sader, matka dvoch detí. Bola to veľmi bohatá žena, ktorá priam zbožňovala luxusný a zábavný životný štýl. Jedného dňa úplne ochrnula a nejaký čas ju trápili veľké bolesti. Nepomáhala ani liečba v najrôznejších európskych klinikách, ani vyšetrenia u najlepších odborníkov. Nábožná priateľka chorej Nadi poradila, aby prijala sviatosť zmierenia a sviatosť Eucharistie a modlila sa za svoje uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Dala jej tiež vypiť vývar z listov dubu z jej rodinnej záhrady, ktorý mal požehnať svätý Charbel, keď sa jej ukázal vo sne. Naďa spočiatku všetky priateľkine rady s posmechom odmietala, ale po niekoľkých dňoch veľkého utrpenia súhlasila. Najprv sa sviatostne zmierila s Bohom a prijala Eucharistiu. Začala sa tiež modliť a prosiť svätého Charbela o príhovor. Po modlitbe súhlasila aj s vypitím vývaru z listov požehnaného dubu. Po prvom dúšku zacítila strašnú bolesť, začala kričať a omdlela. Neskôr povedala, že pred omdletím uvidela Najsvätejšie Srdce Ježišovo obklopené intenzívnym svetlom. Potom stratila vedomie a prebrala sa až po troch dňoch. Po prebratí sama vstala z postele a ukázalo sa, že ochrnutie úplne zmizlo. Naďa mohla začať zasa normálne žiť, ale už inak ako predtým. Pochopila, že človek, ktorý žije tak, ako keby Boha nebolo, je najväčším úbožiakom na zemi, hoci by vlastnil aj veľké materiálne dobrá. Odvtedy denne číta Sväté písmo, modlí sa ruženec, pravidelne pristupuje k sviatostiam, je verná manželovi, vychováva svoje deti a pomáha chudobným.

​

Zázračné uzdravenia vybrané na proces blahorečenia a svätorečenia
Spomedzi tisícich zázračných uzdravení pripisovaných príhovoru svätého Charbela boli tri vybrané na zavŕšenie procesu blahorečenia a svätorečenia.
Roku 1936 ťažko ochorela tridsaťročná rehoľná sestra Maria Abel Kamari – zistili jej veľké vredy na žalúdku. Po dvoch operáciách sa jej stav ani trochu nezlepšil – žena aj naďalej nemohla jesť, k tomu sa pridalo ešte odvápnenie kostí, vypadali jej zuby a ochrnula jej pravá ruka. Roku 1942 sa jej problémy so žalúdkom natoľko zhoršili, že už vôbec nemohla vstať z postele a hrozilo jej, že zomrie. Po prijatí sviatosti pomazania chorých sa začala rehoľná sestra vrúcne modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Na jej úpenlivú prosbu ju 11. júla 1950 odviezli k hrobu svätého pustovníka. Keď sa sestra Mária dotkla hrobu, zacítila, akoby celým jej telom prešiel elektrický prúd. Vreckovkou otrela tajomnú tekutinu, ktorá vytekala z tela svätého Charbela a presakovala cez mramorový sarkofág. Keď si tekutinou potrela choré časti tela, ihneď sama vstala z nosidiel a začala normálne chodiť. Keď to zhromaždení ľudia uvideli, s veľkou radosťou začali kričať, že sa stal zázrak. Od tej chvíle bola žena úplne uzdravená. Neskôr to potvrdili aj podrobné lekárske vyšetrenia.
Iskander Obeid bol kováč. Roku 1925 počas práce v dielni mu úlomok kovu vážne poškodil pravé oko. Zhodou okolností roku 1937 tiež počas práce si tak veľmi zranil to isté oko, že ním úplne prestal vidieť. Lekári sa vtedy rozhodli odstrániť ho. Aj keď Iskander cítil neustále bolesť v poškodenom oku, nesúhlasil s jeho odstránením. Roku 1950 sa začal horlivo modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. V istú noc videl vo sne svätého pustovníka, ktorý ho žiadal, aby sa vydal na púť k jeho hrobu v kláštore Annayi. Iskander sa rozhodol odcestovať k hrobu 18. októbra 1950. Keď tam prišiel, bolesť oka tak veľmi zosilnela, že ju len ťažko zniesol. Po spovedi a prijatí Ježiša v Eucharistii sa Iskander dlho modlil pri hrobe svätého Charbela. V noci sa mu prisnil sen, v ktorom ho svätý pustovník požehnal. Keď sa ráno prebudil, s veľkou radosťou zistil, že riadne vidí na pravé oko a bolesť úplne prestala. Lekárska komisia potvrdila, že nastala zázračná, úplná regenerácia poškodeného oka Iskandra Obeida.
Mariam Assai Awad, žena zo Sýrie bývajúca v Libanone, sa dozvedela, že má rakovinu žalúdka a že má už metastázy na črevách a hltane. Operácie v rokoch 1963 a 1965 jej vôbec nepomohli. Z lekárskeho hľadiska nemala nijakú nádej na vyliečenie. Prepustili ju teda z nemocnice, aby mohla zomrieť doma. Chorá začala vtedy vzývať o pomoc svätého Charbela. Raz v noci roku 1967 sa pred spaním vrúcne modlila za svoje uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Keď sa ráno prebudila, zistila, že všetky príznaky jej choroby zmizli. Lekári z miestnej nemocnice zažili skutočný šok, keď zbadali Mariam, ako sa sama pohybuje. Podrobné vyšetrenia potvrdili, že žena bola nevysvetliteľným spôsobom úplne uzdravená.
 
Zázračné znamenia v Rusku
Anatolij Bajukanskij, šéfredaktor ruského mesačníka Lekár, sa prvý raz dozvedel o svätom Charbelovi po prečítaní článku v bieloruskom časopise Objaviteľ. Autor písal, že svätý z Libanonu uzdravuje z rôznych chorôb a pomáha ľuďom objaviť a prijať poklad kresťanskej viery. Roku 1997 sa Anatolij rozhodol uverejniť v svojom časopise článok o svätom Charbelovi aj s jeho fotografiou. Odozva čitateľov Lekára bola prekvapujúca: z Ruska aj z Bieloruska prišla do redakcie záplava 5000 listov so svedectvami zázračných uzdravení a rôznych milostí pripisovaných príhovoru svätého Charbela. Pre Bajukanského to bolo o to viac prekvapujúcejšie, že Rusi po období komunistickej ateizácie nie sú naklonení veriť v zázračné uzdravenia, zvlášť keď sú pripisované katolíckemu svätcovi. V piatich nasledujúcich vydaniach svojho mesačníka Anatolij uverejnil fotografie svätého Charbela a tiež svedectvá uzdravení na jeho príhovor. Čitatelia písali o uzdraveniach z najrôznejších nevyliečiteľných chorôb, pokročilých nádorov, ochrnutí, gangrén, stavov úplného bezvedomia, spavej nemoci a tiež iných menších zdravotných ťažkostí. Články a knihy Bajukanského o svätom Charbelovi mnohí pravoslávni duchovní aj ruskí novinári neprijali pozitívne. Autora podrobili ostrej kritike za to, že propaguje kult katolíckeho svätého a niektorí pravoslávni kňazi dokonca vyzývali veriacich, aby spálili obrazy svätého Charbela.
Anatolij Bajukanskij sa vtedy vybral na púť k hrobu svätého Charbela. Vzal so sebou aj listy, ktoré mu poslali čitatelia, aby ich položil na hrob svätého pustovníka. Táto púť ho veľmi upevnila vo viere. Takmer hmatateľne vtedy zakúsil blízkosť svätého Charbela a jeho zázračného orodovania u Boha, pretože veľa nevyliečiteľne chorých čitateľov Lekára bolo úplne uzdravených. Anatolij sa vtedy presvedčil, že všetko je možné človeku, ktorý úprimne dôveruje a verí Bohu a prosí o príhovor svätých.

​

P. Mieczysłav Piotrowski TChr. Mojakomunita.sk: Saint Charbel [online]. [cit. 2016-08-18]. Dostupné z: http://www.mojakomunita.sk/web/saint-charbel 

​